Články

Úvodná stránka > Články > Terapie > Teória a vývoj hry

Teória a vývoj hry

Pridané 14.6.2010
Sylvia Skokanková, INFODOM, 2010
Kľúčové slová: vývoj hry, terapia hrou, hra
Hra ako činnosť sprevádza väčšinu ľudí v priebehu celého života. Psychológovia a pedagógovia jednotlivých smerov a škôl, vyzdvihujú určité stránky z ich hľadiska najvýznamnejšie. Tým sa však teórie stavajú jednostrannými a neuspokojivými.

    V poňatí pedagógov slúžila hra vždy, ako prostriedok výchovy napomáhajúci pri rozvoji poznávacích procesov, myslenia, reči, jednotlivých schopností.
Prvý pedagóg zaoberajúci sa v literatúre hrou – J.A. Komenský – chápal hru ako prirodzenú potrebu prispievajúcu k rozvoju pohybových funkcií, zmyslov, rozumových schopností, k príprave na prácu. Podobné názory má Svoboda, Čáda, Ušinskij, Leggaft.
J.J.Rosseau pokladal hru za prirodzenú činnosť dieťaťa napomáhajúcu rozvoju videnia, uspokojujúcu túžbu po pohybe.
Fröbel sa zaoberal teóriou hry a jej metodikou.
Podľa Krupskej je hra prostriedok na poznávanie prostredia.
Makarenko vyzdvihuje cieľavedomú a konštruktívnu povahu hier, ktoré podporujú aktivitu, pomáhajú zdolať prekážky, pripravujú na prácu.

Súčasná pedagogika považuje hru za základný výchovný prostriedok v predškolskom období.

    Aj z hľadiska psychológie sú viaceré teórie popisujúce hru. Najstaršou teóriou je estetická teória Kanta a Schillera, ktorá odráža jednotu hrovej a estetickej činností.
Lazarus vypracoval oddychovú teóriu – chápal hru ako oddych unavených fyzických a duševných síl. Hall zasa atavistickú teóriu, v ktorej rozvinul Haeckelov biogenetický zákon.
Carr svojou katartickou teóriou obnovil Aristotelov názor, že tragédia očistí diváka od vášne.
Adler je známy svojou kompenzačnou teóriou, Freud vytvoril teóriu libida – podľa neho hra slúži k uvoľneniu nerealizovateľných pudových prianí.
Podľa Groosa je hra biologický zjav, pomocou ktorého sa jedinec pripravuje na život a zdôrazňuje jej nacvičujúci charakter.
Spencer za motív hry považoval nadbytočnú energiu. Hra vedie k jej uvoľneniu a uspokojuje túžbu po činnosti.
Bühler poukázal na to, že každá forma hrovej činnosti sa vyznačuje kladnými emóciami, funkčne uspokojuje.
Podľa Piageta je hra dieťaťa útek z reality do sveta bez obmedzovania požiadavkami dospelých. Symbolická hra má za cieľ satisfakciu ega. Kleinová vyzdvihuje tiež moment úniku z reality.
Vygotskij pokladá za základ vytvorenie domnelej situácie a plnenie určitej úlohy v nej.
Wälder podobne, ako Vygotskij má názor, že hra vychádza z priania dieťaťa zahrať určitú úlohu, má uspokojiť túžbu po ľúbosti. Fantázia vlastne nie je ničím iným, ako hrou.
Podľa Ericsona sa hra týka životnej skúsenosti, ktorú sa snaží dieťa opakovať, zvládnuť alebo negovať. Účelom je organizácia svojho vnútorného sveta vo vzťahu k vonkajšiemu svetu.
Schneerson hovorí o hre ako o hlavnej výchovnej potrebe detského veku. Upozorňuje na tzv. „Spieldefizit“. Dôležitá je i homeostatická funkcia  hry – možnosť v rámci  hrovej situácie asimilovať podnety, ktoré by inak neboli zvládnuté dieťaťom.
Rubinstejn charakterizuje hru ako zmysluplnú činnosť, súhrn zmysluplných úkonov spojených jednotou motívu. Ňou dieťa mení svet, pretvára skutočnosť. Hra odráža túto potrebu dieťaťa pôsobiť na svet. Motívy hry vidí Rubinstejn v zážitkoch.
Holub píše o hre nasledovne: na hru sa dívame ako na vrodenú činnosť detského veku, ktorá je určovaná podmienkami spoločenského prostredia. Vedie k rozvoju schopnosti dieťaťa a pripravuje na prácu.
Dalibor sa vo svojej knihe „Pohybové hry“ vyjadruje: hra nie je len súbor pohybových činností, ale pri riešení stále sa meniacich situácií sa v nej vynikajúce uplatňuje pozorovanie, myslenie a rýchla pohybová reakcia na zmyslové poznanie situácie.
Maxim Gorkij hovoril o hre ako o ceste, ktorá vedie dieťa k poznávaniu sveta, v ktorom je neskôr povolané žiť.
Podľa Claussa a Hiebscha sú znaky hrovej činnosti tieto: hra pôsobí radosť, uspokojenie, stojí v službe učenia, nemá povahu koncovej činnosti – väčšinou nemá dopredu určený cieľ.
U Mussena slovo „hra“ zastupuje nerealistické správanie sa. Rozlišuje tri veľké funkcie hry:
-    hra, ako prostriedok na uvoľnenie energie
-    cvičenie nových zručností
-    napomáha procesu identifikácie

NEDOSTATKOM vymenovaných teórií je, že nediferencujú hru dieťaťa a dospelého. Podľa Révayho u dieťaťa sa hra zakladá na jeho vnútorných pudoch a jej cieľom je rozvoj. Čiže hra dieťaťa je zjav biologického rozvoja, kým u dospelých je motívom únava a cieľom oddych.
Veď slovo „hra“ neznamená len hrovú činnosť dieťaťa. V knihe „Homo ludens“ od Johana Huizinga môžeme získať pohľad na hru ako na základ kultúry. V jednom z diel E. Berneho „Jak si lidé hrají“, sa na ňu pozrieme, ako na určitú formu spoločenského styku. Väčšina ľudí vníma hru ako činnosť prevládajúcu v prvých šiestich rokoch života. V šiestom roku sa dieťa stáva školopovinným, a tak nastáva vytesnenie hry učením a v neskoršom období ich nepriamy pomer rastie. Závisí len od osobnosti jedinca, ako rozdelí svoj voľný čas medzi hrou, záujmami atď.

Vývoj hry

Povaha hry sa mení vývinom dieťaťa. Z tohto sú odvodené i niektoré názvy hier prevládajúcich v určitom vývinovom období. Bühler rozdelil detské hry na funkčné, fiktívne a konštruktívne. Holub na individuálne a skupinové.
Dieťa sa po narodení oboznamuje s najbližším prostredím a okolím. Manipuluje hračkami, ktoré rozvíjajú jeho motorické funkcie a schopnosť rozoznávať farby. Bühler hovorí o funkčnom aj emocionálnom uspokojení.

Rozvojom reči a myslenia začína dieťa rozoznávať funkciu určitých hračiek,. Súčasne sa pomocou fantázie oslobodí od ich zaužívaného použitia a vytvára predmety, situácie jemu potrebné a vyhovujúce.

Od tretieho roku sa rozvíjajú fikcionálne, úlohové hry. Zakladajú sa na vytváraní sebauvedomenia svojho „ja“. Predchádzajúce napodobňovanie skutočnosti sa rozširuje o vôľu vyskúšať svoje schopnosti , zahrať určitú úlohu. Dieťa má určitú fikciu – hrá sa v „tak – akoby“ situácii. Je si vedomé, že hra nie je skutočný život, ale zžije sa s ňou a vyjadruje v nej svoje city, myšlienky, svoj vzťah k osobám a predmetom okolitého sveta.
Nástupom konštruktívnych hier už nie je ťažisko na priebehu hry, ale na výsledku činnosti. Plánovaním dieťa nadobudne cieľ, objavia sa aj pravidlá hry.
Hry s pravidlami rozdeľuje Holécyová na dve veľké skupiny: na didaktické a pohybové.
Od 4.  roku sa dostáva do popredia potreba kolektívnej činnosti, v 5. roku pripútanie k vlastným vrstovníkom.
Hra pôsobí na jednotlivé psychické funkcie, vzťahy a osobnosť dieťaťa. Jej zložky sa v hre prejavujú a rozvíjajú. Na spôsob a rozvoj hry vplýva prostredie a schopnosť dieťaťa hrať sa. Sklon dieťaťa k napodobňovaniu, absorbuje prvky vecnej a duchovnej tradície vytvorenej pod vplyvom historického osudu toho - ktorého národa.

Hračky
Geografické podmienky a prostredie určujú aj materiál hračiek, no tento fakt nevylučuje používanie tých istých alebo podobných hračiek v rôznych krajinách a historických obdobiach. Napr. grécku kockovú hru „astrangulus“ nájdeme tak u černochov, ako u Austrálčanov. V perzskej Suse našli hračky z roku 110 pred n.l., ktoré sú podobné dnešným hračkám.
Hračky sú dôležitými prostriedkami hry. Sú to predmety slúžiace jedine detskej hre, nemajú iné určenie. Ich vlastné obdobie nastáva po prvom roku dieťaťa. Hračky sa posudzujú z pedagogického, estetického a hygienického aspektu.







Informácie v článku sú stanovisko a názor autora článku, nie stanovisko o.z.INFODOM. INFODOM nenesie žiadnu zodpovednosť za Vaše rozhodnutia a použitie informácií pre Vás, či Vaše deti! Každé inak obdarované dieťa je jedinečná bytosť a tak k nemu môžete aj pristupovať - má svoje potreby, želania, priania a túžby. U nás publikované články Vám môžu slúžiť ako zdroj inšpirácie, skúseností a kontaktov.